Tour SK

3. deň:

Trasa túry:

Zverovka - Adamcuľa - Ťatliakova chata - Prvé Roháčske pleso - Druhé Roháčske pleso - Tretie Roháčske pleso - Štvrté Roháčske pleso - Roháčsky vodopád - Adamcuľa - Zverovka

Dnešné ráno nám prinieslo jednu dobrú a jednu zlú správu. Dobrou správou je, že neprší. Zlou zasa to, že hrebeň Roháčov je aj dnes zastretý mrakmi. Na túru na Ostrý Roháč, prípadne na Baníkov, môžeme zabudnúť. Ako náhradu za hrebeňovku sme si zvolili "roháčsku klasiku" - okruh okolo Roháčskych plies.

Na Zverovku odchádzame autobusom, keďže aj Batman dostal chuť na čučoriedkový sen, ktorý je špecialitou "Ťatliačky". Prvé desiatky metrov zo Zverovky smerom na Adamcuľu (po červenej ) nás sprevádza zamračená obloha. Po chvíli však začína mrholiť. Pred Adamcuľou sa mrholenie mení na dážď. Schovať sa pod turistickým prístreškom na Adamculi je pre nás tým najrozumnejším riešením. Analyzujeme situáciu, kacírske myšlienky hovoriace o návrate na Zverovku predbežne zamietame, v najhoršom prípade by sme chceli dôjsť aspoň na Ťatliakovu chatu. Tam bude satisfakciou za našu snahu aspoň vychutnávanie čučoriedkového sna. Po ustaní dažďa pokračujeme v ceste k "Ťatliačke" v nádeji, že počasie sa už "vyšalilo" a umožní nám ísť aj k Roháčskym plesám.

Ťatliakova chata tohto leta mení svoju tvár, pribudovávajú sa tu nové priestory. V dohľadnom čase bude pravdepodobne poskytovať aj ubytovanie. Malé občerstvenie na "Ťatliačke", ktoré si každý z nás zvolil podľa vlastnej chute (cesnaková polievka, káva, čaj), korunujeme pohárikom čučoriedkového sna. Miernym optimizmom nás napĺňa to, že vonku sa za ten čas trošičku vyjasnilo. Krátko mrkneme na Ťatliakovo jazero (1370 m) a po zelenej začíname stúpať k Prvému Roháčskemu plesu (1562 m). Pevas mal asi dnes na raňajky dostihového koňa, pretože nám veľmi rýchlo zmizol z dohľadu. V úseku okolo Druhého Roháčskeho plesa (1650 m) a Tretieho Roháčskeho plesa (1653 m) nachvíľu presvitá spomedzi mrakov aj slniečko, čo je pre nás impulzom na intenzívnejšie fotografovanie. Pri Štvrtom Roháčskom plese (1719 m) nachádzame väčší počet oddychujúcich a nad čarami prírody meditujúcich turistov. Medzi nimi je aj Pevas. Priam sa čudujem, že tu pri čakaní na nás nezapustil korene. Od najvyššie položeného Roháčskeho plesa nasleduje strmý zostup (po modrej ) k Roháčskemu vodopádu. Majestátnosť Roháčskeho vodopádu si zvečňujeme na niekoľkých záberoch a pokračujeme v ceste ku koncovému bodu našej túry, ktorým je autobusová zastávka na Zverovke.

4. deň:

Trasa túry:

Zverovka-parkovisko - Adamcuľa - Ťatliakova chata - sedlo Zábrať - Rákoň - Volovec - Jamnícke sedlo - Ostrý Roháč - Plačlivé - Smutné sedlo - Ťatliakova chata - Adamcuľa - Zverovka

Ranný pohľad na oblohu v nás vyvoláva nádej. Dnes to už konečne vyzerá na slnečný deň, čo je hlavný predpoklad nato, aby sme sa pokúsili zdolať nejakú dvojtisícovku. Jóbovou zvesťou je Batmanova indispozícia. Po včerajšej túre ho začal pobolievať členok, ktorý si pred časom zranil na volejbale. O túre na Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé nechce ani počuť. Ochotne sa ponúkne, že nás zavezie na Zverovku, no svoj zajačí úmysel o odchode domov už dnes neplánuje pustiť z hlavy.

V trojici teda vyrážame z parkoviska nad Zverovkou k Ťatliakovej chate (po červenej ). Výhľad na hrebeň Roháčov sa so včerajškom nedá ani len porovnať. V plnej kráse sa pred nami vypína masív Troch kôp a Hrubej kopy. Západné steny Ostrého Roháča a Plačlivého sa pre zmenu skrývajú v miernom tieni (čo je vzhľadom na predpoludňajší čas logické). Pri Ťatliakovej chate prechádzame na zelenú značku a začíname stúpať do sedla Zábrať (1656 m). Cestou sa nám odkrývajú nové pohľady na hrebeň Roháčov a do Roháčskej doliny. Zároveň nás začínajú strašiť mraky, ktoré postupujú od západu a úplne už zastreli hlavný hrebeň v okolí Baníkova. Zo sedla Zábrať pokračujeme v stúpaní (už po žltej ) na Rákoň (1876 m). Pri prekonávaní ďalších približne 200 výškových metrov z Rákoňa na Volovec (2063 m) nás sprevádza modrá turistická značka. Volovec - prvá dvojtisícovka na našej tohtoročnej akcii - nás privítal podstatne vľúdnejším počasím než pred štyrmi rokmi. Vtedy sme mali viditeľnosť maximálne do 5 metrov. Teraz sa pred našimi zrakmi rozprestiera takmer celá severná strana Západných Tatier. Dokumentačné fotografie pri smerovníku si robíme s Ostrým Roháčom v pozadí. Čoraz väčšie obavy v nás však vyvoláva kopovitá oblačnosť, ktorá sa od Baníkova presunula už na Tri kopy. Ďalšou etapou túry je zostup z Volovca do Jamníckeho sedla. Až po Smutné sedlo sa budeme pohybovať po hlavnom hrebeni, po ktorom nás bude viesť červená značka.

Jamnícke sedlo (1908 m) je vhodným miestom na krátky relax pred stúpaním na Ostrý Roháč. Zároveň je z neho možné v pokoji nahliadnuť do hornej časti Jamníckej doliny, v ktorej ako prvé udrú do očí Jamnícke plesá. Ostrý Roháč (2087 m) je v skutočnosti dvojvrcholom, ktorý z diaľky vyzerá ako dva obrovské skalné zuby. Chodník z Jamníckeho sedla naň nie je sprvoti nijako náročný. Postupne sa však ocitáme na čoraz užšom a značne exponovanom skalnom hrebienku, pričom chodecký terén sa stále viac a viac mení na skalolezectvo. Najexponovanejšie výšvihy a traverzy sú zaistené reťazami. Po úspešnom zvládnutí "lezeckej" fázy vystupujeme na prvý (pravdepodobne nižší) skalný zub. Z neho pomerne nenáročne zostúpime do "medzizubnej medzierky" a následne pomocou reťaze vylezieme krátkym výšvihom na druhý (pravdepodobne vyšší) skalný zub Ostrého Roháča. Výraz "pravdepodobne" som nútený použiť preto, lebo na vrchole Ostrého Roháča, bohužiaľ, chýba informačná tabuľa s názvom a nadmorskou výškou daného vrchu. Horšie je však to, že Ostrý Roháč nie je v tomto smere ojedinelou výnimkou. Táto informácia chýba aj na mnohých iných vrchoch (napr. Plačlivé, Tri kopy, Hrubá kopa). Po povinných vrcholových fotkách zostúpime do závetria, kde si robíme menšiu "obedňajšiu" prestávku. Počas nej sa k nám dovalila oblačnosť, ktorej pohyb sme sledovali od rána. Rýchlo sa balíme a pokračujeme v zostupe z Ostrého Roháča. Mraky sa neúprosne začínajú prevaľovať z oravskej strany hrebeňa na liptovskú. Niekde napol cesty medzi Ostrým Roháčom a Plačlivým nás oblačnosť zahaľuje úplne. Dohľadnosť sa znížila na pár krokov. V stúpaní na Plačlivé sa k tomu pridáva mrholenie, ktoré sa postupne mení na dážď. Schovávame sa pod prvým vhodným skalným previsom v nádeji, že je to iba prehánka, ktorá čoskoro ustane. Ani si neviem predstaviť, čo by sme robili, keby sa počasie ešte viac zhoršilo a museli by sme na hrebeni prežiť nejaké búrkové inferno. Po asi štvrťhodinke, našťastie, prestáva pršať. Keďže však viditeľnosť je stále takmer nulová, tak nevieme odhadnúť ako ďaleko sme od vrcholu Plačlivého. Pomaličky pokračujeme v stúpaní. Moje obavy, že pred sebou máme možno až 100 výškových metrov, sa našťastie nepotvrdili, keďže vrchol Plačlivého dosahujeme za približne 15 minút. Výstupom na Plačlivé (2125 m) si zároveň vytvárame svoj nový osobný výškový rekord. Pri železnej tyči označujúcej výškovú kótu si tento historický moment zaznamenávame do pamätí našich fotoaparátov a začíname s opatrným zostupom do Smutného sedla. S klesajúcou nadmorskou výškou sa postupne zlepšuje aj viditeľnosť, ale stále to nie je žiadne terno. Hoci na druhej strane stále je lepšie vidieť na 20 - 30 metrov než na päť. Každým prejdeným metrom sa nádejame, že každú chvíľu už určite zazrieme križovatku turistických chodníkov v Smutnom sedle. Na tento moment si musíme počkať až do chvíle, kým úplne nevylezieme z hmlovitej oblačnosti. Okamih, keď mraky nechávame nad našimi hlavami, je akoby prechodom do iného sveta. Zrazu máme výhľad hlboko do dolín (napravo Smutná dolina, naľavo Žiarska dolina) a pár desiatok metrov pred nami sa objavuje túžobne očakávané Smutné sedlo (1962 m). V Smutnom sedle odbočujeme doprava na modrú a Smutnou dolinou zostupujeme k Ťatliakovej chate. V jednej zo serpentín objavujeme svištie nory a v tráve pobehujúcich svišťov. Ak existuje niečo ako "fotografovací orgazmus", tak potom som ho práve zažil. V priebehu niekoľkých minút mi do fotoaparátu pribudlo vyše 20 fotiek svišťov!

Na Ťatliakovej chate zapíjame slušný turistický výkon čučoriedkovým snom. Ani si neviem predstaviť, že by sme ho zapíjali niečím iným. Popritom meditujeme v turistickej mape nad absolvovanou trasou. Dodatočne si všímame, že v úseku medzi Plačlivým a Smutným sedlom (to bolo v tej totálnej hmle) sme prešli aj cez nejakú bezmennú kótu s nadmorskou výškou 2052 m. Neskôr som z mapy mierky 1 : 25000 zistil, že daná kóta má aj svoje meno: Nohavica (2052 m). Poslednú etapu túry z "Ťatliačky" na Zverovku sa snažíme prejsť ráznejším krokom, aby sme pred odchodom autobusu ešte stihli aj večeru na Chate Zverovka.