Tour SK
5. deň:
Trasa túry:
Oravice - Juráňová dolina-Tiesňavy - sedlo Umrlá - Bobrovecká dolina-rázcestie - Vanička - Oravice
Zobúdzame sa do daždivého rána. Plány o výstupe na Sivý vrch sa v momente zosypali ako domček z karát. Po ustaní dažďa sa operatívne rozhodujeme pre prechod Juráňovej tiesňavy. Autobus do Oravíc odchádza o 10:40.
Pri turistickom smerovníku v Oraviciach nastupujeme na červenú turistickú značku. Mračná sú veľmi nízko, zahaľujú snáď všetko nad 1200 metrov, ale hlavné je, že neprší. Najzaujímavejšou epizódkou na úvodnom asfaltovom úseku cesty je naša zastávka v kolibe. Pevas s JAZim sa dokonca rozhodli pre kúpu údeného syra. Hoci neviem, či následne práve on nespôsobil kvalitný "čistiaci proces" ich tráviaceho traktu. Prechod časťou Tiesňavy si vychutnávame, prechádzame ich pomaly a veľa fotografujeme. V sedle Umrlá sa iba nostalgicky pozeráme v smere nedávno uzatvoreného chodníka do hornej časti Juráňovej doliny a na Bobrovec. Vraj je uzavretý kvôli ochrane veľkých šeliem. Zo sedla Umrlá sa spúšťame do susednej Bobroveckej doliny a ňou sa po modrej značke popri dvoch horárňach vraciame do Oravíc. Do odchodu autobusu si ešte stíhame pochutnať na guláši a zapiť ho pivom.
6. deň:
Trasa túry:
Zverovka - Adamcuľa - Roháčsky vodopád-rázcestie - Baníkovské sedlo - Baníkov - Hrubá kopa - Tri kopy - Smutné sedlo - Ťatliakova chata - Adamcuľa - Zverovka
Alternatívna trasa túry:
Zverovka - Predný Salatín - Brestová - Predný Salatín - Zverovka
Dnešný deň je na rozdiel od včerajška ako stvorený na kvalitnú hrebeňovú túru. Oprávnene si robíme zálusk na zdolanie Baníkova, Hrubej kopy a Troch kôp. JAZi sa však obáva, že pre jeho ponaťahované šľachy a kolená by to mohlo byť priveľké sústo. Preto si radšej volí ľahší sólo výstup na Brestovú.
Naše cesty sa rozchádzajú hneď po vystúpení z autobusu na Zverovke. JAZi nastupuje na modrú značku smerom na Predný Salatín (1624 m) a Brestovú (1903 m).
JAZi: Po niekoľkých minútach pochodu na zahriatie sa dostávam na zjazdovku v Spálenej doline. Obloha je zatiaľ čistá, len sem tam biele obláčiky. Aj keď kráčam bez Pevasa a Jožiho nie som úplne sám, stretávam ďalších turistov, ktorí sa uberajú modrou na Predný Salatín. Zjazdovku do kopca zdolávam v rekordnom čase, aj tak tu nie je na čo pozerať. Chodníček na modrej križuje potôčik a popri ňom rastú čučoriedky. Neodolám a zopár bobúľ končí v mojich útrobách. Asi v polovici Spáleného žľabu predbieham postarší sympatický pár. Chodník až na Predný Salatín vedie lesom a neskôr vysokou kosodrevinou. Po vyše hodine som konečne na Prednom Salatíne a po prvý krát sa mi otvárajú výhľady na okolité vrcholy a doliny. Keďže je tu lavička rád si na chvíľu sadnem, naládujem sa čokoládou a zapijem minerálkou. Veľmi tu fúka tak si obliekam vetrovku. V tej samej chvíli sa z kosodreviny vynorí mladá trojica (dvaja chlapi a dievčina). Požiadajú ma či by som im neurobil spoločné foto a tak sa s nimi pustím do reči. Vysvitne, že sa tiež chystajú na Brestovú, ale potom budú hnať ďalej na Skriniarky a Baníkov. Obdivne krútim hlavou (predsa je to len odvážny plán) a poprajem im dobré počasie a veľa síl na cestu. Na ďalšiu cestu vyrážame viac menej spoločne, ale po chvíli mi predsa len ujdú a vytvoria si predo mnou slušný náskok. Cesta po vrchole Predného Salatína do sedla pod Brestovú vedie náročným stúpaním. V sedle pod Brestovou sa napojím na červenú . Na vrchol to už nie je ďaleko. Potom čo dosiahnem vrchol, nechám si zhotoviť vrcholovú fotku, pri smerovníku sa krátko občerstvím. Zo západu sa valia temné mračná, preto sa príliš nezdržiavam a tou istou cestou sa poberám späť. Niekoľko minút pod vrcholom stretávam postarší pár, o ktorom som už písal na začiatku. V Spálenom žľabe ešte nazbieram do prázdnej fľaše od minerálky niekoľko čučoriedok. Po príchode do penziónu ich nechám vylúhovať v Tatranskom čaji, aby sme to večer po náročnom dni mali čím zapiť.
My s Pevasom sa najprv uberáme po červenej (po Adamcuľu), potom odbočujeme na žltú značku do Spálenej doliny. Nad Roháčskym vodopádom prechádzame z pásma lesa do kosodreviny. Pred zrakmi sa nám vynárajú masívy okolitých vrchov - Spálená, Pachoľa, Baníkov, Hrubá kopa. Chodník postupne prechádza z kosodreviny do čisto skalnatého terénu. Posledných približne 100 výškových metrov do Baníkovského sedla zdolávame sústavou serpentín. V jednej zo serpentín sme zazreli statného svišťa, avšak odfotiť sme ho nestihli, pretože nám veľmi rýchlo zmizol. Celkovo výstup zo Zverovky do Baníkovského sedla (2040 m) - prevýšenie cca. 1000 m - nie je až taký náročný ako by sa to mohlo zdať pri pohľade do mapy. V Baníkovskom sedle sa napájame na hrebeňovú červenú značku a pokračujeme vo výstupe na najvyšší bod Roháčov - Baníkov (2178 m). Výstup zo sedla nie je príliš náročný a trvá nám necelú polhodinku. Výstupom na Baníkov posúvame svoj osobný výškový rekord o ďalších vyše 50 metrov. Na Baníkove si robíme krátku obedňajšiu prestávku. Počas nej nás vystrašia mraky, ktoré po chvíli zahalia celý vrchol. Našťastie tento stav netrvá dlho a oblaky zanedlho vietor odfukuje ďalej. Zostup z Baníkova je však úplne "iná káva". Úvodné zostupové zrázy sú zaistené reťazami, potom nasleduje úzky skalný hrebienok, ktorý skúsenejšiemu turistovi tiež nemusí naháňať strach. Avšak potom nasleduje úsek, ktorý je hotovou adrenalínovou bombou. Turistická značka vedie po exponovanej skalnej hrane, ktorá sa napravo zvažuje relatívne mierne, no naľavo sa lomí do minimálne 300 metrov hlbokého takmer kolmého zrázu. Tomuto úseku by veľmi pomohla reťaz, ale tá tu žiaľ chýba. Celkom chápem, že väčšina ľudí tento úsek obchádza neoficiálnym chodníkom, ktorý je vyšliapaný po pravej strane o niekoľko metrov nižšie. My s Pevasom sa držíme značky, avšak najbližšie už tento úsek radšej prezieravo obídem. Liezť totiž štvornožky so zatajeným dychom nie je žiadna výhra. V tej chvíli by sa mi do análneho otvoru nezmestil ani zastrúhaný vlas. Toto skalolezectvo zjavne spomalilo náš postup. Zostup z Baníkova nám trval poldruha hodiny, pričom za ten čas sme už podľa mapy mali byť na Hrubej kope. V krásnom slnečnom počasí nám však toto zdržanie až tak neprekáža, hlavné je to, že ten "zabijácky" úsek máme úspešne za sebou. V trávnatom sedle medzi Baníkovom a Hrubou kopou sa môžeme konečne uvoľniť, sadnúť si a plnými dúškami nasávať tú nádheru, ktorá nás obklopuje. Pri pohľade do Roháčskej doliny nám ako prvé udrú do očí do modra sfarbené Roháčske plesá, nad nimi Rákoň s Volovcom, v diaľke zasa rozoznávame obrysy Bobrovca a Osobitej. Južnému obzoru dominuje Baranec, hlboko v Liptovskej kotline objavujeme kontúry Liptovskej Mary. Po tomto balzame na dušu začíname stúpať na Hrubú kopu (2166 m). V porovnaní so zostupovou trasou z Baníkova je chodník na Hrubú kopu diaľnicou. Z vrcholu Hrubej kopy sa nám otvára pohľad na náš dnešný posledný lezecký úsek - na trojvršie Tri kopy. Zároveň nás tu zastihuje kratučké (2-3 minútové) mrholenie, vďaka ktorému sa zakrátko vytvorila nad Roháčskymi plesami fantastická dúha. Najúchvatnejší pohľad na ňu sa nám naskytá zo susedných Troch kôp. Trasa cez Tri kopy (2136 m) sa podobá na hojdačku, chvíľu sa lezie po reťaziach hore, potom zasa dole. Za poslednou kopou nasleduje strmší zostup do Smutného sedla (1962 m). V Smutnom sedle odbočujeme doľava na modrú a cez Smutnú dolinu (rovnako ako predvčerom) zostupujeme k Ťatliakovej chate.
Na "Ťatliačke" si objednávame zaslúžený "oldomáš" v podobe čučoriedkového sna a popri tom si spomíname na jednu mladú českú turistku (volala sa Miška), ktorú sme viackrát stretli na hrebeni. Tú dievčinu sme si jednoducho nemohli nevšimnúť. Ona totiž so strachom v očiach a slzami na krajíčku panikárila na každej reťazi, resp. na každom technicky náročnejšom úseku. Ľuďom, ktorý ju tam vytiahli, určite nepoďakuje a jej frajer ju bude musieť veľmi dlho presviedčať na najbližšie intímne radovánky. Po zhodnotení dňa pri čučoriedkovom sne na "Ťatliačke" ešte musíme absolvovať "povinnú jazdu" na Zverovku k autobusu.
7. deň:
Posledný deň je spravidla o balení a odchode domov, preto nemá čím prekvapiť. Nás však prekvapil. Na autobusovej zastávka zisťujeme, že spoj, ktorý som pokladal za najoptimálnejší, v nedeľu nechodí. Narýchlo začíname zháňať "furmana", ktorý by nás zaviezol do Podbielu na železničnú stanicu. Pani Bistárová mi oznámila, že oni aktuálne auto doma nemajú, Poliaci bývajúci v susednom apartmáne sa zasa vyhovorili na to, že majú vypité. Podobne bezvýsledne pochodil aj JAZi, keď sa bol informovať u majiteľa neďalekého obchodu s potravinami. Čas neúprosne plynie. Skúšam ešte zájsť po radu do predajní suvenírov. V prvej predajni sa toho veľa nedozvedám, no v druhej mám viac šťastia. Slečna predavačka ochotne telefonuje nejakému pánovi, ktorý si nás zanedlho vyzdvihol v Zuberci pri kostole. V Podbieli na železničnej stanici dávame pánovi Pilarčíkovi (meno sa dozvedám z vizitky, ktorú mi dal) po stovke a čakáme na príchod vlaku. Nastúpením do "motoráku" sa definitívne končí naša dovolenka na Orave.
Mapy Záp. Tatry:
