Tour SK

4.deň:

Trasa túry:

Kvačany - Oblazy - Vodopád Ráztoky - Veľké Borové - Svorad - Vidová - Vodopád Červené piesky - Vidová - Prosiek - Liptovská Sielnica - Liptovské Matiašovce

Dnešné ráno je (bohužiaľ) také isté ako to včerajšie. Doslova ako cez kopirák. Ísť na hrebeň Roháčov nemáme odvahu a opäť sa vyberáme spoznávať blízke okolie - Kvačiansku a Prosiecku dolinu.

Cesta autobusom z Habovky do Kvačian trvá približne 30 minút. Ústie Kvačianskej doliny sa nachádza hneď na konci dediny za poslednými domami. Turistický chodník (červená ) prechádzajúci Kvačianskou dolinou nevedie dnom doliny (ako je tomu v roklinách Slovenského raja), ale od samého začiatku sa zarezáva do jej pravého úbočia. Niektoré jeho úseky sa nachádzajú aj 200 m nad úrovňou potoka Kvačianka. Navyše chodník vedie lesom, takže výhľady sú minimálne. Z tohto dôvodu prechod Kvačianskou dolinou stráca na atraktivite a mňa príliš nezaujala. Výnimkou sú len vodné mlyny na Oblazoch a Ráztocký vodopád. Oblazy s dvojicou vodných mlynov pôsobia priam rozprávkovo. S ich záchranou začali milovníci prírody a tradičnej ľudovej architektúry ešte začiatkom 80-tych rokov minulého storočia. Ich súčasní nasledovníci v načatom diele úspešne pokračujú. Prácu za nimi vidieť hlavne na dolnom mlyne, kde ako ukážku pre turistov sprevádzkovali mlynské kolo a gáter. Horný mlyn je zvonku opravený, ale na rozdiel od dolného nemá obnovený vodný náhon a ani jeho interiér nie je okoloidúcim turistom prístupný. Necelých 100 m od horného mlyna sa nachádza Ráztocký vodopád, ktorý je najväčšou prírodnou atrakciou Kvačianskej doliny. Po opustení Kvačianskej doliny prechádzame okrajom obce Veľké Borové a pokračujeme smerom na západ (modrá ) malebnou krajinou na rozhraní Oravy a Liptova. Za turistickým smerovníkom Svorad naberáme kurz - juh a vstupujeme do hornej časti Prosieckej doliny, ktorá je (rovnako ako Kvačianska dolina) prielomovou dolinou v Chočských vrchoch. Chodník vedie suchým dnom doliny, z ktorého môžeme obdivovať skalné veže nad nami. Na atraktivite tomuto úseku pridáva aj to, že až po turistický smerovník Vidová sa prakticky prelieza z jednej skaly na druhú. Exponované časti sú zabezpečené reťazami, resp. rebríkmi. Pri smerovníku Vidová odbočujeme k neďalekému vodopádu Červené piesky. Aj napriek pomerne nízkemu prietoku vody dokážeme oceniť krásu tohto pomerne vysokého vodopádu. Menším negatívom je pomerne veľké množstvo ľudí, ktorí sa nachádzajú na malom priestore pod vodopádom. Preto rýchlo urobíme zopár fotiek a vraciame sa späť k smerovníku Vidová. Následne pokračujeme v prechode Prosieckej doliny. V jej dolnej časti sa už objavuje aj zurčiaci potôčik, ktorý veľmi rýchlo naberá na mohutnosti. "Rozlúčku" s Prosieckou dolinou nám dávajú úzke "skalné vráta" v jej ústí.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že v obci Prosiek sa naša túra končí, ale v skutočnosti pravé adrenalínové dobrodružstvo iba začína. Pričom všetko vyzeralo veľmi jednoducho. Vedeli sme, že z Prosieku do Habovky nám nejde žiaden autobus, preto musíme skratkou cez polia a lúky prejsť do neďalekej dediny Liptovská Sielnica, z ktorej nám autobus pôjde. Navyše orientácia bola ľahká, lebo daným smerom vedie aj rozvod vysokého napätia. Teoreticky nemal nastať žiaden problém. Praktická realita nám však zopár prekvapení pripravila.

Keď sme minuli posledný dom v Prosieku, po ľavej ruke sa nám zjavil bujný zelený krovinatý porast lemujúci potok. Nech pozeráme ako chceme, nevidíme v poraste žiaden priesek, a teda žiaden mostík cez potok. Musíme ho nejako prebrodiť... Na pohode nám nepridáva ani to, že začína mrholiť, navyše JAZi chôdzou pripomína vojnového veterána, keďže pri klesaniach v Prosieckej doline sa mu "ozvalo" koleno. Nenapadlo nám nič lepšie ako začať hádzať do stredu koryta kamene a následne potok "dvojskokom" preskočiť. Pomerne vysoká hladina vody túto našu snahu komplikuje. Keď po chvíľke už naše "preskočisko" vyzerá byť ako-tak pripravené, treba nájsť odvážlivca, ktorý pôjde ako prvý. Keďže som bol iniciátorom tejto myšlienky, nemám na výber a musím ísť... Ak zanedbám mokrú špičku pravej nohy a škrabance na nohách a na dlaniach, tak potom sa mi preskok celkom vydaril. Horšie je, že mojich 90 kg na našom "vodnom diele" zanechalo neblahé stopy (nahádzané kamene sa roztlačili do šírky a rázom boli niekoľko centimetrov pod vodou). A tak Peťo s JAZim (ani neviem, kde Marián zmizol) sú stále pred problémom ako sa dostať cez potok. Ja sa medzitým snažím vyliezť z kríkov a dvojmetrovej buriny na lúku a bezmocne sledujem kedy sa objavia ostatní. Našťastie aspoň prestalo mrholiť. Zakrátko je pri mne aj Marián, on o čosi vyššie proti prúdu našiel nejaké smetisko, resp. nejaký "bordel" nasypaný do potoka, ktorý zúžil jeho koryto a teda dal sa v pohode preskočiť. Po asi 10-15 minútach sa objavujú aj Peťo a JAZi. Čakáme od nich vysvetlenie, čo tam tak dlho robili a samozrejme ako napokon prešli. Cestou do Liptovskej Sielnice sa nám so svojim "know-how" zdôverujú: Na poli pri potoku našli čosi zbité z dosák (neviem načo ten inštrument slúžil, či to bola nejaká stojka na sušenie sena alebo niečo úplne iné...), čo im poslúžilo ako mostík po stred potoka (oporným bodom v strede toku im boli pozostatky z "vodného diela", ktoré sme na začiatku stavali). Takto mohli prejsť na druhú stranu suchou nohou.

V Liptovskej Sielnici máme opäť "šťastie", prišli sme do hornej časti dediny a autobusová zastávka smerom na Zuberec je na jej dolnom konci (asi o 2 km južnejšie až kdesi pri Liptovskej Mare). Prijímame Peťov návrh, že bude lepšie, ak pôjdeme na najbližšiu zastávku "v našom" smere, teda do najbližšej obce smerom na sever - Liptovských Matiašoviec. Sú to síce 3 možno až 4 km, ale do odchodu autobusu máme ešte 2 h, takže dá sa to v pohode stihnúť (aj "invalid" JAZi, hoci ten tým nebol nadšený) a zároveň viac spoznáme aj tento kraj.

Cestou do Liptovských Matiašoviec (už za krásneho slnečného počasia) sa nám núka nádherná panoráma Západných Tatier a Chočských vrchov. Posledné prekvapenie dňa nás však čaká v Liptovských Matiašovciach (len tak mimochodom: majú tam pekný kostol). Čakajúc na autobus sa k nám priplietla jedna pripitá "domorodkyňa" (v Košiciach sú takto vyzerajúci ľudia bezdomovcami) a spýtala sa, či nemáme cigaretu. My jej na to, že nefajčíme, za čo nás ona obšťastnila zopár subštandardnými výrazmi. No odísť sa jej od nás akosi nechce. Všeličo sa vypytuje a chce si s nami zaspievať. Peťa asi presvedčila, lebo jednu strofu z nejakej ľudovky si s ňou zanôtil. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, ale veľmi príjemne sa v spoločnosti tejto miestnej "šamanky" (ako ju nazval Marián) necítim. Chvalabohu, už prichádza autobus...

5. deň:

Trasa túry:

Zverovka - Adamcuľa - Ťatliakova chata - Adamcuľa - Zverovka - Brestová-skanzen

Aj keď dnes ráno to s počasím vyzerá 10-krát horšie ako včera a predvčerom, nedáme sa už ničím odradiť. Chceme sa pokúsiť vystúpiť na Volovec. Okolo deviatej nastupujeme v redukovanej zostave ("invalid" JAZi zostal v "základnom tábore") do autobusu idúceho na Zverovku. Ťažké mraky sa "prelievajú" veľmi nízko ponad krajinu. Vyzerá to tak, akoby každú chvíľu malo začať pršať.

Po príchode na Zverovku si už nekladieme otázku: "či bude pršať", ale "kedy bude pršať". Už po prvých metroch cesty smerom na Ťatliakovu chatu začína mrholiť. No, zatiaľ nič strašné, také niečo by sa dalo vydržať s troškou sebazaprenia aj celý deň. Avšak zakrátko mrholenie prechádza do slabšie dažďa a ten z minúty na minútu silnie. Pridávame do kroku a ako na spasenie čakáme, kedy sa už konečne za najbližšou zákrutou objaví silueta Ťatliakovej chaty. Tých "najbližších" zákrut bolo aspoň päť, kým sa naše želanie stalo skutočnosťou. Mokrí a uzimení si na "Ťatliačke" objednávame horúci čaj (zatiaľ bez rumu, keďže si naivne myslíme, že sa vyčasí a my budeme pokračovať v túre na Volovec) a otvárame 1. kolo "bojovej porady". Keďže ešte nie ani jedenásť, vracať sa hneď späť by bol nezmysel. Oplatí sa počkať, termín 2. kola "bojovej porady" stanovujeme na 12.00. Avšak okolo dvanástej ešte stále leje... Na 13.00 určujeme hraničný čas, do ktorého sa ešte oplatí uvažovať o výstupe na Volovec. Chatári (brat so sestrou, zrejme dvojičky, lebo ich podobnosť je ako cez "kopirák") z nás určite majú radosť, náš účet pomaly, ale isto, stúpa. Ale stále sa správame ako zodpovední turisti pripravení pokračovať vo výstupe na Volovec, a preto do tejto chvíle sme si ešte nič "nešupli". Na konte máme iba zopár čajov, polievky, langoše, ... Ešteže obzeranie si "chatárky" je zdarma, ale pravdupovediac je sa načo pozrieť, tá "micka" je fakt kus. Je jedna hodina a dážď stále neustáva. Už je nám jasné, že len čo prestane pršať, tak schádzame späť na Zverovku. Jediným pozitívom tohto rozhodnutia je to, že už s čistým svedomím môžeme ukončiť náš "pôst" a v momente si vychutnávame podroháčsku špecialitu s názvom čučoriedkový sen. Takú lahôdku nemajú asi nikde inde na svete. V lepšej nálade (čučoriedkový sen prináša svoj efekt) okolo 14.00 zisťujeme, že konečne prestalo pršať. Odchádzame...

Na Zverovke zisťujeme, že autobus do Habovky nám ide až za vyše hodinu. Preto si čakanie spríjemňujeme chôdzou po ďalšiu zastávku nachádzajúcu sa pri skanzene oravskej dediny v Brestovej. Aspoň si zvýšime počet "odšľapaných" kilometrov.