Tour SK

6. deň:

Trasa túry:

Oravice - Juráňová dolina-Tiesňavy - sedlo Umrlá - sedlo Príslop - Bobrovec - Bobrovecké sedlo - Lúčna - Lúčne sedlo - Rákoň - Volovec - Rákoň - sedlo Zábrať - Ťatliakova chata - Adamcuľa - Zverovka

Na dnes ráno máme "zjednanú" pani Tekeľovú, že nás zavezie do Oravíc. Priamo z Habovky tam totiž autobus nejde. Našim plánom je prejsť Juráňovou dolinou, vystúpiť do sedla Príslop a po hrebeni sa dostať až na Volovec. Keďže sa počasie dnes tvári prívetivejšie, mohlo by nám to vyjsť. Negatívom je jedine to, že JAZi aj dnes maróduje.

Okolo deviatej nás pani Tekeľová vykladá v Oraviciach. Prvým úsekom túry je prechod Juráňovou dolinou (červená ). Chlapi nasadzujú "ráznejšie" tempo, každého predbiehame a následne výrazne nechávame za sebou. Ich tempu zatiaľ stačím, ale cítim, že to nemusí trvať dlho. Prechádzkovým tempom prechádzame iba časťou zvanou Tiesňavy. Táto pasáž mi v mnohom pripomína rokliny Slovenského raja. Po opustení Tiesňav musíme "vyšľapať" do sedla Umrlá (980 m) a následne pokračujeme (už po zelenej ) v prechode hornej časti Juráňovej doliny. Peťo s Mariánom opäť zvyšujú tempo. V stúpaní do sedla Príslop (veľmi strmom a neskutočne dlhom) definitívne "odpadávam". Fučím ako lokomotíva a som rád, že ako tak prepletám nohami (mojich 90 kíl robí svoje). Tých dvoch už pred sebou ani nevidím, začínam na nich hromžiť, kde sa tak plašia... Konečne! Som v sedle Príslop (1382 m) ležiacom na slovensko-poľskej hranici. Tesne za sedlom na mňa čakajú Peťo a Marián. Napätie z ťažkého výstupu a zlosť z toho, že sa tak ponáhľali, v momente premieňam do šťavnatého verbálneho výstupu. Za 30 sekúnd sú "zasypaní" takou spŕškou termínov zo slovníka "insitnej fyziológie", akú hádam ešte nezažili. Po "predýchaní" pokračujeme v ďalšom stúpaní na Bobrovec (1658 m). Nedá sa povedať, že by tento úsek bol ľahký, ale v porovnaní s tým, čo už máme za sebou, je to v pohode... Navyše sa dostávame nad hornú hranicu lesa a postupne sa nám otvárajú krásne výhľady na slovenskú aj poľskú časť Západných Tatier. Po výstupe na vrchol Bobrovca sa nám núka kruhový výhľad na okolitú krajinu. Vpravo vidieť Osobitú, vpredu pred nami sa dvíha bočná rázsocha hlavného hrebeňa počnúc Lúčnou, cez Rákoň až po Volovec. Bohužiaľ, väčšia časť hlavného hrebeňa je v oblakoch. Vľavo si zasa môžeme vychutnať pohľady do dolín na poľskej strane (hlavne do Doliny Chocholówskej).

Nasleduje zostup do Bobroveckého sedla (1352 m), ktorý "stojí za to". Na veľmi krátkom úseku klesáme o približne 300 m. Pri zostupe sa chytáme všetkého čoho sa len dá (konárikov kosodreviny, trčiacich kameňov, trsov trávy), aby sme sa dolu "nezviezli" na zadku. V sedle si robíme menšiu prestávku na občerstvenie, keďže nás čaká opäť stúpanie - na Lúčnu. V stúpaní na Lúčnu sa "zahusťuje premávka" na turistickom chodníku (modrá ). Na hrebeni pribúdajú poľskí turisti. Na vrchole Lúčnej (1652 m) nachádzame mnohých oddychujúcich turistov. Pohľad z jej vrcholu smerom na Volovec (2063 m) nás nepotešil. Mraky zahaľujúce donedávna hlavný hrebeň iba po Ostrý Roháč už stihli zahaliť aj vrchol Volovca a naďalej sa k nám približujú. Sme už veľmi blízko a veríme, že počasie sa nejako radikálne nezhorší. Pokračujeme v túre prechodom po časti hrebeňa medzi Lúčnou a Rákoňom. Tento úsek už má charakter klasickej "hrebeňovky", z ktorej sú fantastické výhľady do dolín. Absolvovanie tejto časti hrebeňa patrí k najkrajším zážitkom, ktoré si z tohtoročnej dovolenky odnesiem. Avšak na Rákoni (1876 m) sa už začínajú "čerti ženiť". Fúka silný vietor, ktorý vytvára zvýšený pocit chladu, a oblaky z Volovca sa už "kotúľajú" aj sem. Obliekame na seba všetko, čo nám ešte zostalo vo vakoch, popri tom "hodíme" zopár pohľadov do Roháčskej doliny, na Ťatliakovu chatu z vtáčej perspektívy a ide sa... Po zdolaní zopár desiatok výškových metrov vstupujeme do úplnej hmly (vlastne do najnižších pasáži oblakov). Teplota vzduchu - bezpečne pod 10 stupňov, vlhkosť vzduchu - 100 %, rýchlosť vetra - neskutočná. V týchto podmienkach začínam chápať, prečo Nemci prehrali 2. svetovú vojnu... Konečne sme hore, dohľadnosť na vrchole je 4, možno 5 metrov. Víťazoslávne si ťapneme, spravíme zopár dokumentačných fotiek pri turistickom smerovníku a hneď začíname so zostupom. Po Rákoň nás stále sprevádzajú "sibírske" klimatické podmienky. Už sa nevieme dočkať horúceho čaju na "Ťatliačke". Okolo sedla Zábrať (1656 m) sú už poveternostné podmienky na nepoznanie (v pozitívnom zmysle). Bezvetrie a prijateľná teplota vzduchu. Začína nám byť horúco, vyzliekame sa. Keďže nám už došli aj zásoby vody, tak rázom sa naše túžby o teplom čaji (ktoré boli na vrchole Volovca veľmi intenzívne) dostávajú do úzadia. Na prvom mieste je už túžba po pive.

Na "Ťatliačke" hasíme smäd vytúženým pivom, súčasne si na pokorenie 2000 metrovej hranice pripíjame čučoriedkovým snom a bilancujeme dnešný deň. Ani sa nečudujem, že sa chatárovi rozšírili zreničky od radosti už v momente, keď nás uvidel... Po ukončení "bilancovania" ešte máme pred sebou poslednú etapu túry - cestu na Zverovku k autobusu (už z predošlých dní pre nás známy úsek). Do Habovky sa vraciame už za šera, ale plní nezabudnuteľných zážitkov.

7. deň:

Scenár dnešného dňa je pochmúrny, odchádzame... Odchod má každý naplánovaný viac-menej individuálne. Peťo s JAZim odchádzajú ešte zavčas ráno, Marián a ja ideme autobusom pred desiatou. S Oravou sa lúčime fotografovaním dreveníc v Podbieli a s odhodlaním, že o rok niečo podobné zorganizujeme opäť.