Tour SK

2. deň:

Trasa túry:

Červený Kláštor - Sromovce Niżne - Schronisko Trzy Korony - Przełęcz Szopka - Trzy Korony - Zamkowa Góra - Czerteżik - Przełęcz Sosnów - Sokolica - Szczawnica-prievoz - hraničný prechod Szczawnica-Lesnica - ústie Lesnického potoka - chata Pieniny - ústie Lesnického potoka - Huta - Červený Kláštor

Po včerajšej "rozcvičke" sme si na dnes zaplánovali celodennú túru. Jej súčasťou je tzv. Sokola perć (úsek medzi Troma Korunami a Sokolicou), ktorá predstavuje pieninský variant oveľa známejšej hrebeňovky v poľskej časti Vysokých Tatier s názvom Orla perć.

V hmlistom ráne naše prvé kroky vedú k mostu cez Dunajec. Keďže zložky ministerstva vnútra v oboch krajinách majú k tomuto turistickému hraničnému prechodu už "schengenský" prístup, tak kontroly dokladov robia iba námatkovo. V čase, keď mostom prechádzame, nie je po pánoch v uniformách ani chýru, ani slychu. Preto môžeme bez kontroly a s pocitom úplnej slobody (za socializmu čosi nepredstaviteľné) prekročiť štátnu hranicu a vstúpiť do obce Sromovce Niżne. Hneď za mostom odbočíme vpravo a napojíme sa na žltú značku. Hustá hmla sa pomerne rýchlo rozplýva a pred očami sa nám objavuje silueta Troch Korún, ktorá je čím ďalej jasnejšia a zreteľnejšia. Potom čo vyjdeme z obce Sromovce Niżne, prechádzame lúkami a pasienkami rozprestierajúcimi sa nad obcou. Po necelej polhodinke chôdze (od Červeného Kláštora) prichádzame k chate s názvom Schronisko Trzy Korony. Nad chatou už miznú aj posledné zvyšky hmly a Tri Koruny sa nad nami vypínajú v plnej svojej kráse. Po ďalších niekoľkých desiatkach metrov prechádzame popri maličkom salaši a hneď za ním vstupujeme do kratučkého, ale celkom pôsobivého kaňonu s názvom Wąwóz Sobczański. V niečom mi táto roklina pripomína Slovenský raj a to aj napriek tomu, že dnom kaňonu nepreteká stály vodný tok. V závere rokliny začína do serpentín rozložené stúpanie do sedla Przełęcz Szopka (780 m). Spočiatku sa chodník kľukatí hustým lesom, ktorý tesne pod sedlom vystriedajú romantické horské lúky. Pri smerovníku v sedle odbočujeme vpravo na modrú značku. Ale prv než by sme sa vydali v ústrety Trom Korunám, využívame možnosť pokochať sa krásnymi výhľadmi na Vysoké Tatry zo sedla Przełęcz Szopka. Po približne polhodine od sedla Przełęcz Szopka prichádzame k "vyberačom" mýta pod Troma Korunami. Ich kurzový prepočet 4 zł = 50 Sk je síce - slušne povedané - krutý, ale ak chceme ísť na vyhliadkovú galériu, tak nemáme na výber. Podávam pánom v búdke "stovečku", oni zasa mne na oplátku dávajú potvrdenku o zaplatení (vstupenkou sa ten ústrižok z registračnej pokladnice nedá nazvať), ktorá je platná aj na vyhliadkovú galériu Sokolice. Po zaplatení vystupujeme železným schodiskom na najvyšší bod jedného z najznámejších symbolov Pienin - Trzy Korony (982 m), presnejšie na skalné bralo Okrąglica. Výhľady na krajinu pod nami sú ťažko opísateľné, to jednoducho treba vidieť na vlastné oči. Ako na dlani máme obec Červený Kláštor s kartuziánskym kláštorom, podľa ktorého dostala svoje meno. Hneď nad ňou vidieť Lechnicu, nad ktorou sa už dvíhajú prvé chrbty Spišskej Magury. Smerom na juhozápad sa v diaľke objavuje zahmlená silueta Vysokých Tatier. Západným smerom sa pre zmenu trbliecu hladiny vodných nádrží na Dunajci - Jezioro Sromowskie a Jezioro Czorstyńskie. Výhľad na sever okrem malebných poľských dediniek dotvára pohorie Beskid Sądecki. Smerom na východ sa Pieninami "prebíja" Dunajec svojimi meandrami, pričom na opačnom konci prielomu ho "stráži" Sokolica. Našťastie na vrchole Troch Korún nie je príliš veľa turistov (čo je vo všeobecnosti skôr výnimka), a preto môžeme (bez toho, aby nás niekto z vyhliadkovej terasy vyháňal) ponúkanú panorámu obdivovať podľa vlastnej "chuti" a bez časového obmedzenia.

Po opustení vyhliadkovej terasy Troch Korún pokračujeme v pochode lesným terénom. Najprv chvíľu klesáme, potom opäť stúpame. Približne do polhodiny sme na vrchu Zamkowa Góra (779 m). Nachádzajú sa tu zvyšky stredovekej pevnosti - tzv. Pieninského hradu, kaplnka sv. Kingy, ktorá sa tu vraj schovávala v časoch tatárskeho vpádu, a drevené pódium, z ktorého je však minimálny výhľad. Chodník za Zamkowou Górou naberá kurz na sever a trocha sa vzďaľuje od Prielomu Dunajca. Po približne 40 minútovom klesaní nás čaká takmer hodinové stúpanie na Czerteżik (777 m), z ktorého sa dá opäť po dlhšom čase "nakuknúť" do Prielomu Dunajca. Tesne pred Czerteżikom sme si na miestečku s pekným výhľadom urobili "obedňajšiu" prestávku. Z Czerteżiku najprv zostúpime do sedla Przełęcz Sosnów (655 m) a po následnom vyše polhodinovom stúpaní nás "čaká" ďalšia perla Pienin - Sokolica (747 m). Pred výstupom na samotný vrchol musíme pánovi, ktorý vyberá vstupné, ukázať bloček, že sme zaplatili už na Troch Korunách. Na rozdiel od Troch Korún výhľad zo Sokolice nie je kruhový (180°- 200°), ale napriek tomu je jedinečný. Jej skalný vrchol sa totiž týči vo výške asi 300 metrov priamo nad hladinou Dunajca a to dodáva výhľadom z tohto miesta špecifickú príchuť. Ligotavá "stužka" Dunajca sa kľukatí hlboko pod našimi nohami zdolávajúc dolnú časť prielomu. Pri pohľade na ľavú stranu vidíme v doline učupenú Lesnicu, napravo sa hrdo vypínajú nie príliš vzdialené Tri Koruny. No a samozrejme nemožno nespomenúť ani známu reliktnú borovicu na Sokolici, ktorá je najfotografovanejšou sosnou v Poľsku a nachádza sa hádam na všetkých pohľadniciach Pienin. Na takýchto miestach by človek skutočne dokázal "meditovať" celé hodiny...

Prudké klesanie zo Sokolice smerom k Szczawnici je rozložené do mnohých serpentín, ktoré sú lemované kovovým zábradlím. Zostup k brehu Dunajca nám netrvá veľmi dlho - niečo medzi 30 až 45 minútami. Nachádzame tu zopár Poliakov sediacich na lavičkách a kŕmiacich divé kačky. Pristavujeme sa pri nich, fotíme divé kačky aj poľské plte plaviace sa okolo a ešte netušíme čo nás čaká... Podľa mapy turistický chodník prechádza na druhý breh Dunajca, preto opúšťame "oddychujúcich" Poliakov a pokračujeme v smere prúdu rieky, aby sme našli lávku, resp. mostík (ešte netušíme, že nič také tu neexistuje), po ktorej sa prechádza na druhý breh. Po prejdení asi kilometra sa dostávame na úroveň mestečka Szczawnica, no lávky stále nikde. Je nám jasné, že tu dačo "nehrá". Kombináciou "východňarčiny" a poľského akcentu sa pýtame práve sa plaviacich poľských pltníkov, kde nájdeme nejaký most. Z ich odpovede sme pochopili, že sa máme vrátiť a tam "čosi" je, ale keďže sme im celkom dobre nerozumeli, tak nevieme čo to "čosi" znamená. Žeby lávka, ktorú sme minuli? Nie, žiadnu lávku sme minúť nemohli... Alebo prievoz? No, to je možno pravdepodobnejšie... S našou otázkou sa obraciame (lepšie povedané: vyvreskujeme z brehu) ešte na pltníkov na ďalších dvoch pltiach. Dajúc dokopy ich odpovede zisťujeme, že najbližší most je až v Krościenku nad Dunajcem, a že sa máme vrátiť. Navyše z ich odpovede jasnejšie vyplynulo, že to čo hľadáme by mal byť prievoz. Tak sa teda z očami upretými na Dunajec, aby sme niečo neprehliadli, vraciame späť. Keď sme už takmer na mieste, kde sme opúšťali "oddychujúcich" Poliakov, tak vidíme ako sa k nám z druhého brehu blíži čln. Jeho osadenstvo tvoria stojaci prievozník v kroji a štyria sediaci turisti. Až teraz nám úplne "dochádza", že tí Poliaci tu nesedeli od únavy, ale čakali na prievozníka... No, ale našťastie dopadlo to aj s nami dobre. Hoci všetkým problémom ešte nie je koniec. Už počas radostného sledovania toho ako sa k nám prievozník približuje si uvedomujeme, že najmenšou bankovkou akú obaja máme je tisícka. Ja mám ešte nejaké mince, Peťo ani to... Budú tie mince stačiť? Pri nástupe na čln sa snažím prievozníkovi vysvetliť, že máme iba bankovky vyššej hodnoty a nejaké slovenské mince. On prikývol, že v poriadku, a že platiť budeme pri výstupe. Odpichol čln od brehu a nasmeroval ho k prístavnej plošine na pravom brehu. Počas kratučkej plavby si fotíme nášho "záchrancu". Po priblížení sa k prístavnému mólu vysýpam si z peňaženky do dlane všetky drobné, našťastie sú tu aj nejaké desiatky, spolu 35, či 37 Sk. Po "zakotvení" ich všetky (navyše s otázkou, či to bude stačiť) dávam prievozníkovi. Na moje prekvapenie on vraví, že aj 30 Sk stačí. Ale keďže nás zachránil pred brodením sa cez Dunajec (Peťo už mal aj také úmysly), tak "tringelt" si zaslúži, preto mu mávnem, že je to OK. Pri prechádzaní popri jeho služobnej búdke zbadáme oficiálny cenník: 1 osoba - 1,5 zł. Už rozumiem, prečo povedal, že 30 Sk stačí. A navyše aj jeho kurz 3 zł = 30 Sk je výhodnejší ako na Troch Korunách...

Ak by bol v mape zakreslený prievoz (čo nie je), tak by sme o predošlý "zážitok" boli ukrátení. Dodatočne som si zistil, že v mape mierky 1:25 000 zakreslený je, ale mi sme mali mapu 1:50 000, v ktorej zakreslený nie je. Zrejme pánom vo VKÚ "se chybička vloudila".

Pred nami je už iba návrat do Červeného Kláštora po tzv. Pieninskej ceste , teda cez Prielom Dunajca. V ceste však máme ešte hraničný prechod Szczawnica-Lesnica a netušíme, že menší trapas nás čaká aj tu. Na rozdiel od mosta v Červenom Kláštore je tu "ostrá" hraničná kontrola. Každá strana - Poliaci aj naši - má svoju vlastnú búdku. Najprv prechádzame popri pánovi v poľskej uniforme. Ukazujem mu občiansky preukaz, Peťo ide svoj vyberať z vaku, ale poľský "pasovák" nám obom mávne, že môžeme ísť ďalej. Zato príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky je "puntičkár" a čaká, kým aj Peťo nepredloží svoj občiansky preukaz. Peťo opäť siahne do vaku, po vyše minúte hľadania sa intenzita pohybov jeho rúk značne zrýchľuje. Po ďalšej minúte čosi vyťahuje, ale je to iba "vodičák". "Občianskeho" nikde. Pánovi príslušníkovi sa len tak zaiskrilo v očiach, v momente vedel, že si na Peťovi zgustne. Postavil nás bokom a začala "kázeň". Peťo nemá na výber, musí mu iba prikyvovať, že fakt porušil zákon o hraničnom režime medzi Slovenskom a Poľskom a Slovenskú republiku vlastne opustil ilegálne. Po vari 10 minútovom prosíkaní a prehováraní, nás napokon pán policajt púšťa. Sláva... Odtiaľ sú to do Červeného Kláštora približne už len 2 hodiny. Ale nám to nakoniec trvá o niečo viac. Keďže zásoby tekutín vo vaku nám došli a smäd sa začína hlásiť o slovo, tak v ústí Lesnického potoka automaticky zahýname ku chate Pieniny na "zdravotné" pivečko. Po ňom ako pokropení živou vodou hravo zvládame zvyšných 9 km (prvých 500 m modrá , ďalej červená ), cestou analyzujeme dnešný úspešný deň a spriadame plány na zajtra.