Tour SK

Pieniny

Základné údaje:

Termín: september 2006

Základný tábor: Červený Kláštor, Ubytovanie - Laincz

1. deň:

Trasa túry:

Prístav pltí-Lesnica - ústie Lesnického potoka - chata Pieniny - Lesnica - Targov - sedlo Cerla - Červený Kláštor

Aj keď v netradičnom termíne a okyptenom zložení (iba Peťo a ja), turistickú akciu si nemôžeme dovoliť vynechať ani tento rok. Veď načo by sme potom do budúceho leta spomínali... Netradičným je aj miesto "skompletizovania výpravy", Peťo ma vyzdvihol pri prešovskej železničnej stanici. Mal síce takmer hodinové oneskorenie (dopravná zápcha pri Vranove nad Topľou), ale vzniknutú situáciu berieme športovo, veď na Zamagurie je to z Prešova maximálne 100 km, takže do obeda tam bez problémov dôjdeme.

Po príchode do Červeného Kláštora chceme čo najskôr odparkovať pri chalupe dr. Laincza a ísť na splav plťou. Aj keď máme adresu spomínanej chalupy a vieme, že sa nachádza v odbočke na Lechnicu, tak na prvýkrát sme ju akosi minuli (beriem to na seba, bola na "mojej" strane) a zastavili sme sa až v Lechnici. Otáčame sa a ideme späť, ale keďže "šťastie" nás nechce opustiť, tak chalupu míňame aj po druhýkrát (tentoraz už bola na Peťovej strane) a opäť sme pri hlavnej ceste. Zastavujeme pred obecným úradom, vystúpime z auta a obzeráme sa naokolo, lebo je jasné, že sme určite veľmi blízko domčeka, ktorý na najbližšie dni bude pre nás "základným táborom". Pravda je taká, že sme od neho vzdialený snáď iba 50 m, ale mi to v tej chvíli ešte nevieme a nech pozeráme ako chceme, stále ho nevidíme. Nezostáva nám nič iné, len sa informovať u "domorodcov". Pristavujeme prvú tetku, ktorá prechádza okolo. Avšak tá, namiesto toho, aby nám odpovedala na našu otázku, nás takmer "zlegitimuje": pýta sa kto sme, prečo dr. Laincza hľadáme, či sme jeho známi a podobne. No, jednoducho teta sa hrá na takého "miestneho príslušníka SIS". Po našom ubezpečení, že nie sme žiadny zlodeji ani podvodníci s nehnuteľnosťami, ale bezúhonní turisti, nám prstom ukazuje, ktorý domček to je (stále nechápem ako sme mohli si ho nevšimnúť). Navyše teta dodáva, že pán doktor tu nie je (to sme vedeli, lebo sme s ním dohodnutí na 17.00), ale že v susedstve býva jeho švagriná, tak nech sa ohlásime u nej. Zároveň nám prezieravo hovorí, aby sme švagrinej pána doktora zakričali od brány, lebo vo dvore majú psov. Riadiac sa týmito inštrukciami naša "akreditácia" u pani Lainczovej prebehla hladko. Pod jej "velením" sme sa až nečakane rýchlo a ľahko skamarátili s jej "psíkmi", (hoci chrbtom som sa k nim napriek všetkému otáčal s menšou nedôverou). Auto sme dali do dvora, zobrali potrebné veci a vyrazili k prístavu pltí.

Už cestou k prístavu pltí začínajú naše, na Japoncov sa podobajúce, "foto-maniere". Nemôžeme si predsa dovoliť také niečo, že nevyfotíme novú atrakciu Červeného Kláštora - most cez Dunajec do poľskej obce Sromowce Niżne otvorený iba pred mesiacom. No a fotografie s panorámou legendárnych Troch Korún sú povinnosťou každého návštevníka Zamaguria. V prístave pod kláštorom si čakanie na plť krátime nákupom suvenírov a malým pivom.

Niečo po dvanástej sa "naloďujeme" na plť. Je to síce už môj tretí splav Dunajca (Peťov prvý), ale mám z neho rovnakú radosť ako z tých predošlých. Plavba Prielomom Dunajca je úchvatná a romantická vždy, aj keby ju človek absolvoval hocikoľko krát. Balzamom na dušu je hneď na úvod pohľad na majestátne Tri Koruny z vĺn Dunajca. Za prvým meandrom nasleduje takmer kolmá Skala samovrahov, neskôr postupne: Sedem mníchov; Mníška (v jej dolnej časti nie príliš vysoko nad vodou je na skale akoby odtlačok poľskej orlice); matka Pienin - Sokolica; Prielom Lesnického potoka. A to spomínam iba tie najväčšie perly, ktoré počas splavu môže každý turista vidieť. Ani sa nenazdáme a už sa blížime k bodu, v ktorom Dunajec opúšťa spoločnú slovensko-poľskú hranicu a definitívne sa odkláňa na poľskú stranu. Naša plavba sa tu po takmer dvoch hodinách končí. Pred sebou máme návrat pešo do Červeného Kláštora, ktorý zároveň bude našou prvou "mini-túrou" v Pieninách. Prvé desiatky metrov sa vraciame po pravom brehu Dunajca (proti prúdu) až po ústie Lesnického potoka, tam odbočujeme vľavo (na modrú ) do Prielomu Lesnického potoka. Kolmé skalné steny dvíhajúce sa rovno od ľavého okraja cesty vytvárajú tomuto miestu neopakovateľnú scenériu. Pri Chate Pieniny, ktorá je maximálne 300 m od ústia Lesnického potoka, si robíme prestávku na taký neskorší obed. Už "napapkaní" pokračujeme ďalej cez obec Lesnica až na nevysoký hrebeň viac-menej kopírujúci Prielom Dunajca. Po absolvovaní úvodných stúpaní prichádzame na prvé miesta s výhľadmi. Je z nich vidno hlavne Lesnicu a jej bezprostredné okolie, teda Lesnické sedlo a začínajúci hraničný hrebeň Malých Pienin. Naším prvým "zdolaným" vŕškom v Pieninách (nemám odvahu ho nazvať vrchom) je kóta Targov (665 m). Výhľad z neho je značne obmedzený (úprimne povedané - takmer žiadny), preto po spravení štatisticko-archívnej fotografie pokračujeme miernym klesaním do sedla Cerla (610 m). Cestou sa nám po pravej strane otvárajú nádherné panoramatické výhľady do Prielomu Dunajca a na Tri Koruny. Za sedlom Cerla už chodník vedie lesom a klesanie je o čosi ostrejšie. Z lesa vychádzame až pri kláštore v obci Červený Kláštor.

Pán doktor Laincz nás už čaká vo svojej chalupe. Dáva nám na výber, ubytovať sa môžeme buď na prízemí alebo na poschodí. Z takticko-strategických dôvodov si vyberáme prízemie (máme to bližšie napr. do kuchynky). Pán doktor nám ešte ukazuje, že keď budeme odchádzať, kde máme odstaviť vodu a prívod elektrického prúdu. Napokon už iba od nás "zainkasuje" za ubytovanie, poverí nás, aby sme pri odchode kľúče odovzdali jeho švagrinej, popraje nám príjemný pobyt a odchádza domov do Popradu. No a my prvý deň zakončujeme v Goralskej reštaurácii, veď sme už vyhladli...