Tour SK

3. deň:

Trasa túry:

Lesnica - Sedlo pod Šafranovkou - Šafranovka - Durbaszka - Vysoké skalky - Sedlo pod Vysokými skalkami - Stráňanské sedlo - Stráňany

Aj dnes vstávame do zahmleného rána, no po včerajšej skúsenosti veríme, že hmla sa aj dnes rýchlo rozplynie. V pláne máme hrebeň tzv. Malých Pienin vrátane výstupu na najvyšší vrch Pienin - Vysoké skalky (1050 m). Do východiskového bodu dnešnej túry - do Lesnice - odchádzame autom (na autobus o 7.50 sa nám totiž nechcelo vstávať). Naše ranné predpoklady sa našťastie naplnili, hmla sa rýchlo rozplýva a okolo Veľkého Lipníka už po nej niet ani stopy. O pár kilometrov ďalej v Lesnickom sedle nachvíľu zastavujeme. Niežeby sme si ani nie po 15 kilometroch jazdy potrebovali oddýchnuť, ale očarila nás panoráma, ktorú toto sedlo ponúka. Výhľady hlavne južným smerom sú úžasné. Ako na dlani máme dvíhajúce sa hrebene Spišskej Magury a východnú časť Staroveskej kotliny, ktorá oddeľuje Pieniny od Spišskej Magury. Z dediniek v kotline najlepšie vidíme Veľký Lipník, ktorý je od nás vzdušnou čiarou vzdialený snáď iba kilometer. A v pozadí celú panorámu dotvárajú slnkom zaliate Vysoké Tatry. Smerom na východ zasa vidíme časť hraničného hrebeňa Malých Pienin, po ktorom o pár hodín budeme pochodovať. K romantike tohto miesta prispieva aj drevená chalúpka, ktorá slúži ako predajňa suvenírov a občerstvenia. Otvorená je však až od 11.00, takže teraz (niečo po deviatej) je ešte zatvorená.

V Lesnici auto odstavujeme pri turistickom smerovníku, od ktorého vedie žltá značka na hraničný hrebeň do Sedla pod Šafranovkou. Hneď od úvodu začína mierne stúpanie. Prechádzame lúkami a pastviskami nad Lesnicou. Napravo od chodníka objavujeme opustenú a už dosť zničenú drevenicu so zvyškami hospodárskych stavieb. Toto obydlie v svojich "zlatých časoch" zrejme predstavovalo niečo také, čo by som mohol nazvať ako zamagurské lazy, hoci lazy sú známe skôr z okolia Terchovej a Kysúc. Jeho bývalým obyvateľom určite nezávidím každodennú tvrdú prácu, ale bezpečne im závidím panoramatický výhľad na Sokolicu a Tri Koruny. Po ukojení nášho "fotografického libida", pokračujeme ďalej... Vchádzame do lesíka, z ktorého vychádzame prakticky až na hrebeni v Sedle pod Šafranovkou (625 m). Toto sedlo je zároveň aj turistickým hraničným prechodom do Poľska. Výhľadom na slovenskú stranu zabraňuje lesný porast, naopak svahy orientované na poľskú stranu majú hôľnatý charakter, takže výhľadu na Szczawnicu a jej bezprostredné okolie nič neprekáža. V Sedle pod Šafranovkou odbočujeme v pravo na modrú značku a kopírujúc hraničné kamene zdolávame prvé metre stúpania na vrch Šafranovka (742 m).

Samotný vrchol Šafranovky je pokrytý lesno-krovinovým porastom, takže nie je z neho žiaden výhľad. Za dobrým výhľadom (ale iba na poľskú stranu) musíme zísť asi 10 - 15 m pod vrchol (na jeho severnú stranu). Z tohto miesta je dobré vidieť hlavne na rekreačné zariadenie s bobovou dráhou nad Szczawnicou. Za Šafranovkou chodník najprv pokračuje hraničným hrebeňom, potom po poľskej strane obchádza Laznú skalu a vracia sa späť na štátnu hranicu. Ďalšia "zachádzka" do Poľska je pri obchádzaní vrchov Rabštín (poľsky Rabsztyn) a Šľachovky (Wysoki Wierch). V týchto miestach prechádzame hoľami a pasienkami s krásnymi výhľadmi na Beskid Sądecki a dedinky v doline medzi Pieninami a Beskidom Sądeckim (Szlachtowa a Jaworki). Pocity romantiky v nás vyvoláva salaš, ktorý míňame cestou. Vidíme baču pásť ovečky, pri kolibe sa mu pasie aj kravička... Jednoducho pohľad ako vystrihnutý z rozprávky. O pár sto metrov ďalej približne v mieste návratu turistického chodníka na hraničný hrebeň zasa objavujeme drevenú búdku, v ktorej vyše 70-ročná babka predáva tradičné údené syry. Peťo neodolá a jeden maličký na "koštovku" kupuje. Kúpil by aj ďalší o dosť väčší, ale okrem jednej dvadsaťkorunáčky (ňou zaplatil za ten malý) už obaja máme len bankovky vyššej nominálnej hodnoty a babka nám v korunách nemá vydať. Čo už, musíme sa uspokojiť s malým... Samozrejme, myslel som syrom.

Približne po dva a pol hodinách pochodu od Šafranovky (neviem, či som to dobre odhadol) si na tiahlom chrbte vrchu Durbaszka (942 m) robíme obedňajšiu prestávku. Odtiaľ je to na Vysoké skalky už asi iba 45 minút. Po "uspokojení žalúdka" a príjemnom posedení v tráve pokračujeme ďalej. Chodník teraz pre zmenu vedie lesom. Prevažujú v ňom ihličnany. Prvé čiastočné výhľady (tentoraz na slovenskú stranu) sa objavujú ešte pred vrcholom Vysokých skaliek. Od neho nás už delí iba kratučké, zato riadne strmé, stúpanie. Po jeho zdolaní vystupujeme na najvyšší vrch Pienin - Vysoké skalky (1050 m), v poľských mapách: Wysoka. Vrchol Vysokých skaliek tvorí pomerne malá pozdĺžna plošinka, z ktorej je takmer kruhový výhľad. Na rozdiel od predošlých hodín sú teraz lepšie výhľady na Slovensko. Najbližšie k nám sú lúky v okolí Stráňanského sedla, pohľadu na západ v diaľke dominujú vrcholky Troch Korún. S pribúdajúcimi minútami pribúda aj počet turistov na vrchole, preto my pomaličky z Vysokých skaliek schádzame. Ich vrchol turistický chodník obchádza po poľskom území a smeruje k turistickému hraničnému prechodu Stráňany-Jaworki, ktorý sa nachádza v Sedle pod Vysokými skalkami. Po krátkom zostupe lesným terénom prechádzame horskými lúkami a už z väčšej vzdialenosti vidíme Sedlo pod Vysokými skalkami (970 m), resp. informačnú tabuľu o hraničnom prechode v ňom a v danom momente netušíme, že tá "nešťastná" tabuľa nám spôsobí menšie komplikácie. Dôjdeme k tabuli a na jej úrovni hľadáme odbočku vpravo (zelenú značku) do Stráňan, no namiesto nejakého chodníka vidíme len hustý smrekový les. Ďalej za tabuľovou zahliadneme síce na strome zelenú značku, ale tá paralelne kopíruje modrú po štátnej hranici. Nenapadá nás nič lepšie ako sledovať tú zelenú, snáď niekde za prvou zákrutou zahne doprava. Avšak po niekoľkých desiatkach metrov zelená mizne úplne a zostáva iba modrá. Prestáva sa nám to pozdávať, ale v peknom počasí postupujeme ďalej v nádeji, že každú chvíľu odbočku do Stráňan nájdeme. Z letargie nás definitívne vytrhne prvé stúpanie, pri najbližšom hraničnom kameni vyberám mapu a porovnávam jeho číslo s číslami v mape. Naše tušenie sa potvrdzuje, tu žiadnu odbočku do Stráňan nenájdeme, sme o 300 až 500 m ďalej od miesta (hraničného prechodu), kde by podľa mapy mala byť. Vraciame sa späť k informačnej tabuli označujúcej hraničný prechod. Ideme si oči vyočiť, ale chodník na slovenské územie nikde. Neviem, či zo zotrvačnosti alebo vďaka jasnovideckým schopnostiam sa Peťo začal vracať pred hraničnú tabuľu, teda smerom (na Vysoké skalky), z ktorého sme k tabuli pôvodne prvýkrát prišli. A čuduj sa svete asi o 50 metrov ďalej objavuje pod stromom "zašitý" turistický smerovník označujúci nami túžobne hľadaný smer - zelená do Stráňan. Celou cestou do Stráňanského sedla nám nejde do hlavy, prečo informačná tabuľa označujúca hraničný prechod a turistický smerovník označujúci chodník k tomuto prechodu (resp. od neho) sú od seba vzdialené približne 50 m, hoci by bolo logické (aspoň podľa nás), že by mali byť tesne vedľa seba. Navyše v mape sú tiež zakreslené na identickom mieste. Neviem si to vysvetliť inak iba tak, že kompetentní chcú asi z turistiky urobiť viac adrenalínový šport. V Stráňanskom sedle (729 m) sa napájame na štátnu cestu č. 543. Do obce Stráňany zbehneme za pár minút. Na zastávke autobusu čakáme na spoj maximálne 10 minút. Vo Veľkom Lipníku prestupujeme na autobus do Lesnice a pred piatou popoludní sme konečne pri našom aute.

4. deň:

Dnes máme v pláne už iba "kultúrny" program. Najprv navštevujeme kláštor v Červenom Kláštore. Jeho expozícia je v porovnaní s tým, čo som tu videl pred 14 rokmi o niečo lepšia, ale bohužiaľ stále nie je ukončená rekonštrukcia kláštorného kostola. Tuším ho rekonštruujú už 30 rokov... Cestou domov sa zastavujeme v Starej Ľubovni na prehliadku hradu a skanzenu. Peťo je tu prvýkrát, ja druhýkrát. Začíname hradom: postupne prechádzame jeho nádvoriami; prezeráme si jeho najstaršie časti, z ktorých sa zachovali už iba ruiny. Tie následne striedajú krásne zachované interiéry s expozíciami týkajúcimi sa histórie hradu, historického nábytku a zariadenia, remesiel a podobne. Súčasťou prehliadky je aj hradná kaplnka a hradná veža. Z veže je krásny výhľad na široké okolie, ale nám pobyt na nej znepríjemňujú dva faktory: silný vietor a detiská z niektorej staroľubovnianskej školy, ktoré tu hulákajú jak paviány. Tu si uvedomujem, že Darwin mal pravdu, človek je fakt z opice... Po prehliadke hradu nasleduje skanzen. Jeho drevené domčeky sú rovnako pekné ako aj v iných skanzenoch, avšak chýba mu prírodná scenéria, napr. taká akú majú skanzeny v Zuberci a Vychylovke. Najcennejšou stavbou v skanzene je drevený kostol prenesený z obce Matysová.

Čo dodať na záver našej tentoraz dosť kratučkej turisticko-poznávacej dovolenky? Zamagurci zvyknú hovoriť: "Kto nebol na Zamagurí, nepozná Slovensko". Majú pravdu...