Tour SK

Nízke Tatry

Základné údaje:

Termín: júl/august 2007

Základný tábor: Pavčina Lehota, Privát Jozef

1. deň:

Po minulej - čo do počtu účastníkov - chudobnejšej sezóne sa tentoraz náš tím rozrástol o nového člena. Je ním Peťo alias Batman.

Do nášho základného tábora Privátu Jozef v Pavčinej Lehote prichádzame v dvoch vlnách. JAZi a ja okolo jedenástej, Marián a obaja Peťovia (Pevas a Batman) niečo pred štvrtou popoludní. Dovtedy sme s JAZim "omrkli" Pavčinu Lehotu aj dolnú časť Demänovskej Doliny, dali sme si po maďarskom guláši a pive v najbližšej kolibe a s prekvapením sme museli skonštatovať, že priamo v Pavčinej Lehote je iba jediná "bufeto-krčmo-reštaurácia" pri bobovej dráhe. Nebyť "bobovky", tak ani tá by tu nebola. Ešte šťastie, že do Demänovskej Doliny je to pomerne blízko. Na počesť príchodu "popoludňajšej skupiny" do základného tábora otvárame fľašu demänovky. Veď čo iné by sme v Demänovskej doline mali otvárať...(JAZi: v zime napríklad lyžiarsku sezónu, inokedy pálčivé problémy ako svetový mier, politickú situáciu na "Ostrove slobody", konzervu sardiniek, alebo archívne vínko)

Podvečer ideme otestovať spomínanú bobovú dráhu a využívame možnosť pozrieť sa na Liptovskú kotlinu z drevenej vyhliadkovej veže nad Pavčinou Lehotou (JAZi: Kedže sme všetci do jedného vybavení fotoaparátmi, už tento deň fotíme ako japonskí turisti úplne všetko a všetkých. Bobová dráha je fajn len za tú cenu...príliš krátka. Pokým sa vám peňaženka nevydúva od petrodolárov s deťmi tam ani nechoďte. Bobová dráha je totiž pre jedincov juvenilného veku návyková. Prišli by ste o značnú hotovosť. Lepšie ako jednorázový lístok sú lístky so zľavou na viacnásobnú jazdu. Sú prenosné, môže ich použiť viacero osôb.).

2. deň:

Trasa túry:

Demänovská dolina-Jasná - Pod Orlou skalou - Luková - Kamenná chata - Chopok - Kamenná chata - Dereše - Sedlo Poľana - Tri vody - Mikulášska chata - Vrbické pleso - Demänovská dolina-Jasná

Nízkotatranské dvojtisícky si "servírujeme" na úvod nášho pobytu. Dnes to bude Chopok a Dereše, zajtra Ďumbier.

Niečo po deviatej vystupujeme v Jasnej z autobusu a po modrej začíname pomaličky naberať výšku. Najprv lesom a po zjazdovke, neskôr kosodrevinou. V pásme kosodreviny nám cesta ubieha podstatne príjemnejšie, pretože za každou serpentínou sa nám otvárajú nové a zároveň krásne výhľady do Demänovskej doliny, resp. na okolité hrebene. Nad Lukovou sa nám prvýkrát v diaľke zjavuje mravenisko ľudí, ktorí sa pod Chopok vyviezli lanovkou. Každou minútou sme k tomuto "mravenisku" bližšie až napokon na úrovni hornej stanice lanovky s ním splývame. (JAZi: Veru nechávame sa unášať riavou ľudí rôznej národnosti, štátnej príslušnosti aj veku.) Za pomerne dobrého polooblačného (z času na čas aj oblačného) počasia pomaličky vystupujeme k meteorologickej stanici, ktorá je v tejto časti Nízkych Tatier najväčšou stavbou umiestnenou na hlavnom hrebeni. Od nej je to už iba kúsok dolu briežkom ku Kamennej chate. Samotný vrchol Chopku (2024 m) je len akoby "nadivoko" vysýpaná hŕba skál tesne nad Kamennou chatou. Od chaty na vrchol je to iba pár minút po niekoľkých serpentínach... Pre veľký počet ľudí je problémom si na Chopku sadnúť, prípadne fotiť. Ale ani tento menší nedostatok nemení nič na tom, že výhľady z Chopku sú úžasné. Smerom na sever pozeráme do Demänovskej doliny a na takmer celú Liptovskú kotlinu, v diaľke sa v opare črtajú kontúry Západných a Vysokých Tatier. Východnému obzoru dominuje Ďumbier, smerom na západ je "najčitateľnejší" masív Derešov a na Horehronie môžeme nakuknúť pri výhľadoch na južnú stranu. Po tomto osviežení duše prichádza rad aj na osvieženie tela. Je ním pivo a kapustová polievka na Kamennej chate (JAZi: Milovníci posvätného ticha hôr, samotári a mizantropi nebudú z množstva ľudí veľmi nadšení. Nuž ale vyliezť na Chopok...je povinnosť. Na Kamennej chate je v sezóne hlava na hlave, ale kapustnica je mňam.).

Naša ďalšia cesta vedie po hlavnom nízkotatranskom hrebeni (červená ) smerom na Dereše (2003 m). Keďže vrchol Derešov turistický chodník obchádza z južnej strany, tak posledných snáď 10 výškových metrov k vrcholu zdolávame po menej zreteľnom turistami vyšľapanom chodníčku (ak sa vôbec v skalnatom teréne o vyšľapanosti dá hovoriť). Z Derešov zostupujeme do Sedla Poľana (1837 m). V ňom opúšťame hlavný hrebeň a serpentínami sa spúšťame (po žltej ) do lokality Tri vody. S klesajúcou nadmorskou výškou postupne pribúda popri chodníku kosodrevina, neskôr kosodrevinu nahrádza ihličnatý (hlavne smrekový) les. Kráčanie dolnou časťou tejto dolinky spríjemňuje zurčiaci potôčik. Pri Mikulášskej chate odbočujeme k Vrbickému plesu (1113 m), ktoré je najväčším nízkotatranským plesom. Pokocháme sa trochu jeho krásou a pokračujeme na zastávku autobusu, ktorá je odtiaľ už len 5 minút... (JAZi: Po túre sa dá pri Vrbickom plese príjemne posedieť. Dookola plesa sú osadené lavičky, každý si teda nájde miesto na oddych. Pre tých, čo preferujú aktívny oddych odporúčam kŕmenie kačičiek.)

3. deň:

Trasa túry:

Demänovská dolina-Lúčky - Pod Krčahovom - Široká dolina-rázcestie - Krúpovo sedlo - Ďumbier - Krúpovo sedlo - Krúpova hoľa - Krúpovo sedlo - Prašivá - sedlo Javorie - Pod Krčahovom - Demänovská dolina-Lúčky

Výstup na Ďumbier začíname v časti Demänovská Dolina - Lúčky. Vďaka "sofistikovanému" umiestneniu značiek prvých 10 minút hľadáme zelenú . Ešteže máme JAZiho, ktorý má čuch na hľadanie značiek ukrytých pod konármi stromov (JAZi: Keby len čuch. V mojej základnej výbave nájdete aj nočné videnie, druhú pečeň alebo šiesty zmysel druhej generácie.). Po tomto menšom teste orientačných schopností už môžeme pokojne postupovať hore Širokou dolinou. Po vyše hodine chôdze les redne a mraky nad našimi hlavami pribúdajú. Pred očami sa nám zjavuje široké Demänovské sedlo, cez ktoré sa prevaľujú mohutné oblaky. Krúpovo sedlo (1922 m), do ktorého ideme, nevidno vôbec. Horná časť Širokej doliny nám však prináša aj pozitívne prekvapenie. Je ním svišť, ktorého sme videli bežať po chodníku niekoľko metrov od nás. V ďalšom stúpaní do Krúpovho sedla ešte prechádzame okolo viacerých svištích dier, ale svišťa už nevidíme žiadneho. Optimistickejší je aj pohľad na hlavný hrebeň, z ktorého oblaky pomaly ustupujú. Po zdolaní série serpentín konečne prichádzame do Krúpovho sedla. Z neho je to na Ďumbier (2043 m) po červenej významovej značke už iba 45 minút. Na vrchole Ďumbiera nachádzame rozumný počet ľudí (s Chopkom sa to nedá ani porovnať) a spočiatku aj celkom akceptovateľné počasie. Berieme za povinnosť odfotiť sa pri dvojkríži umiestnenom na vrchole, ale súčasne pod vplyvom "japonského komplexu" fotografujeme v podstate všetko čo nám "príde pod ruky". Až silnejúci vietor nás utlmuje v tejto činnosti a núti nás zostupovať. V Krúpovom sedle vybočujeme na niekoľko metrov (snáď ani nie 10) mimo turistický chodník, aby sme oficiálne vystúpili na vrchol Krúpovej hole (1927 m). Chvíľu sa z nej porozhliadame a vraciame sa späť na chodník. Zostupovú trasu (žltá ) sme zvolili bočnou rázsochou odpájajúcou sa od hlavného hrebeňa na sever. Súčasťou príjemného zostupu trávnatým hrebeňom sú krásne výhľady do dolín napravo (nejaká horná vetva Jánskej doliny) aj naľavo (Široká dolina) a taktiež oku lahodiace pohľady na Krakovu hoľu, Pusté, či Tanečnicu. No najúchvatnejšiu scenériu vidíme až v momente, keď sa obzrieme za seba. Je ňou divoko pôsobiaca severná stena Ďumbiera. Ľadovcový kotol pod sebou prevyšuje snáď aj o 400 m. Okolo vrchu Prašivá (1667 m) už je našim "súputníkom" pomerne bujná kosodrevina, ktorá sem-tam zamedzuje doteraz ničím nerušené výhľady.

Posledné dnešné stúpanie absolvujeme pod vrchom Tanečnica. Chodník však nevedie až na jej vrchol, ale obchádza ho traverzom po ľavej strane. Ďalej nasleduje klesanie rozložené do niekoľkých serpentín. Kosodrevinu postupne nahrádzajú stromy a to je neklamný znak toho, že sa blížime do sedla Javorie (1487 m). V sedle Javorie odbočujeme vľavo na červenú smerom do Širokej doliny. Po vyše polhodinovom zostupe pri smerovníku "Pod Krčahovom" odbočujeme vpravo na zelenú , ktorá nás privádza na autobusovú zastávku Demänovská Dolina - Lúčky, na ktorej sme ráno túru začínali. Autobus nám ide až o vyše pol hodiny, čo je ideálna možnosť na uhasenie smädu v blízkej kolibe.