Tour SK

Malá Fatra

Základné údaje:

Termín: júl 2005

Základný tábor: Terchová, Penzión LUKA

1. deň:

Podobne ako aj v minulých rokoch väčšia časť "výpravy" (Peťo, JAZi a ja) sa schádza v Košiciach. Rozdiel je však v tom, že tentoraz ideme autom (Peťo sa podujal robiť šoféra). Z Košíc odchádzame po pol jedenástej. V Slovinkách pri kostole priberáme Mariána a teda už sme v kompletnom zložení. V dobrom počasí cesta ubieha príjemne. Po malej "coffee-break" v motoreste na Štrbe druhú časť cesty až po Terchovú zvládame (lepšie povedané Peťo za volantom) na jeden ťah.

V Penzióne LUKA nás už jeho majitelia (manželia zo Žiliny) čakajú. Hneď pri ubytovávaní je nám jasné, že aj tento rok sme pri jeho rezervácii mali šťastnú ruku. S našim apartmánom sme nadmieru spokojní, navyše ako "pozornosť podniku" dostávame od majiteľov fľašu vína. Po ubytovaní nasleduje základná "obhliadka terénu". Najprv ideme (ako poriadni patrioti) k soche Jánošíka, ktorá stojí na vŕšku neďaleko centra dediny. Ďalšími našimi zastávkami sú Kostol sv. Cyrila a Metoda, v ktorom sa nachádza známy Terchovský betlehem, a Múzeum Juraja Jánošíka. Terchovský kostol aj betlehem sa mi páčili, avšak to isté nemôžem povedať o Múzeu J. Jánošíka. Je to v podstate jedna nie príliš lákavá miestnosť s minimom exponátov (jeden dereš, možno dva opasky, zopár písomností, ...). Hovorené slovo v miestnosti (jeho obsahom je Jánošíkov životopis a krátka zmienka o vystavených exponátoch) je sprostredkované pomocou "historického" magnetofónu, ktorý si bezpečne pamätá Brežneva, pri troške šťastia možno aj Nikitu Chruščova. Našťastie múzeum je jediným negatívom, s ktorým sme sa v Terchovej a okolí počas dovolenky stretli.

Nepochybne nie zanedbateľnou stránkou prvého dňa je aj monitoring terchovských reštaurácií a podobných zariadení. S ich kvantitou a kvalitou som nadmieru spokojný. V tomto smere je Terchová bezpečne pred Hrabušicami, Habovkou aj Zubercom.

2. deň:

Trasa túry:

Biely Potok - Ostrvné - Nové diery - Podžiar - Pod Pálenicou - sedlo Medzirozsutce - sedlo Zákres - Malý Rozsutec - sedlo Zákres - sedlo Medzirozsutce - Veľký Rozsutec - sedlo Medziholie - Štefanová - sedlo Vrchpodžiar - Podžiar - Ostrvné - Biely Potok

Náš tradičný ranný rituál (štamperlík demänovky) Peťo "kultúrne" oživil. Doniesol originálny "vercajg" (stojan na poháriky so sviečkou a zvončekom) určený práve na takéto príležitosti. Zazvonenie zvončeka bolo jasným signálom, že už je naliate.

Cieľom našej prvej túry sú Jánošíkové diery (spoločné pomenovanie pre Dolné, Horné a Nové diery) a aspoň jeden z Rozsutcov. Túru začíname v terchovskej časti Biely Potok pri hotely Diery (autom z penziónu LUKA asi 5 minút). Popri zurčiacom potôčiku vstupujeme (po modrej ) do Dolných dier. Úzka roklina mi v mnohom pripomína kaňony Slovenského raja. Rozdiel je jedine v tom, že prahy jednotlivých vodopádov nie sú príliš vysoké, a preto v rokline nie je žiaden "poriadny" rebrík v "štýle" Slovenského raja. Hoci na druhej strane mostíkov, schodov, stúpačiek a reťazí umožňujúcich bezproblémový prechod je tu požehnane. Na rázcestí Ostrvné opúšťame Dolné diery a vstupujeme do rokliny Nové diery (žltá ). V dolnej časti Nových dier má trasa podobný charakter ako v Dolných dierach, no postupne chodník nenápadne stúpa z dna doliny do jej pravého svahu, stáča sa akoby naspäť a ponad dno doliny traverzuje k rázcestiu Podžiar, ktoré sa nachádza na rozhraní medzi Dolnými a Hornými dierami. V tejto časti vedie chodník prevažne lesom, oživením je zopár skalných výbežkov, z ktorých sú krásne výhľady do doliny. Na Podžiari odbočujeme vľavo (opäť na modrú ) a vchádzame do Horných dier, ktoré svojou krásou a atraktivitou vôbec nezaostávajú za Dolnými dierami (resp. Novými dierami), skôr naopak. Je to taktiež (podobne ako predošlé dve) úzka roklina, ktorej zdolávanie uľahčujú početné reťaze a mostíky. Cestou obdivujeme kolmé vápencové steny a kocháme sa tečúcim potôčikom popri chodníku. Po prejdení Horných dier prichádzame na horské lúky medzi Malým a Veľkým Rozsutcom. V sedle s príznačným menom - Medzirozsutce (1200 m) - si robíme prestávku a rozhodujeme sa čo ďalej. Zvažujeme, či stihneme vystúpiť na oba Rozsutce alebo iba na jeden z nich. Napokon volíme alternatívu s "odbočkou" na Malý Rozsutec, návratom späť do sedla Medzirozsutce a s následným výstupom na Veľký Rozsutec.

V krásnom slnečnom počasí ideme v ústrety skalnému masívu Malého Rozsutca (po červenej ). Za sedlom Zákres (1225 m) sa zvyšuje nie len strmosť chodníka, ale aj "premávka" na ňom. Záverečný výstup na vrcholové bralo spomaľujú "čakacie doby" na reťaziach. Samotný výstup pomocou reťazí je viac-menej bezproblémový (oveľa opatrnejší musí byť človek pri zostupe), hoci takáto pasáž vždy predstavuje istú dávku adrenalínu. Následne nám vrchol Malého Rozsutca (1343 m) poskytuje prvé kruhové výhľady v Malej Fatre. Po urobení neodmysliteľných vrcholových fotiek (jeden z dôkazov, že sme na daný vrchol vystúpili) zostupujeme späť do sedla Medzirozsutce a nasleduje výstup na Veľký Rozsutec . Podľa niektorých turistických sprievodcov je tento výstup označovaný za pomerne ťažký, no mne sa až taký ťažký nezdá. Niežeby bol príliš ľahký, veď zakrátko sme boli rozdelení na "tradičné" výkonnostné skupiny (Marián, Peťo vpredu, potom ja a niečo za mnou JAZi), ale v pohode sa dá zvládnuť. Výhľad z Veľkého Rozsutca (1610 m) patrí (tak ako aj z mnohých iných vrchov) medzi neopísateľné. Chybičkou "krásy" je len to, že si takmer nemáme kde sadnúť, pretože na vrchole je pomerne veľa turistov. Keďže "osadenstvo" vrchu tvoria vo veľkej miere naši českí bratia, Peťo trefne poznamenáva, že má pocit ako v pražskom metre. Po krátkej prestávke začíname zostupovať do sedla Medziholie. Horné partie zostupovej trasy sú príliš strmé, preto musia byť istené reťazami. Oveľa väčšie problémy však pri zostupe robí vápencový "šuter" pod nohami. Človek si musí dávať pozor, aby sa nezošmýkol na zadok (mne sa to napriek tomu raz podarilo, čoho dôkazom boli dve odreniny na dlaniach). Sedlo Medziholie (1185 m) nám ponúka jeden z najfantastickejších pohľadov na Veľký Rozsutec známy asi zo všetkých pohľadníc.

Záverečná časť túry už má pomerne rýchly spád. Najprv nasleduje zostup do osady Štefanová (zelená ), ďalej (po žltej ) krátky a nenáročný výstup do sedla Vrchpodžiar (745 m) a menšie klesanie k rázcestníku Podžiar (tu už sme dnes boli). Ďalej prechádzame hornou časťou Dolných dier (modrá ), ktorú sme predpoludním obišli (keďže sme šli cez Nové diery) a od smerovníka Ostrvné opäť (rovnako ako predpoludním) absolvujeme spodnú časť Dolných dier, ale v opačnom smere. Pri hoteli Diery nás už čaká odparkované auto. Dnes máme za sebou celkom "slušný" výkon. Zajtra pokračujeme v zdolávaní hlavného hrebeňa.