Tour SK

Slovenský raj - zima

Základné údaje:

Termín: január 2008

Základný tábor: Hrabušice, Privát Polovka

1.deň:

Trasa túry:

Hrabušice - Podlesok - Suchá Belá-vrchol - Podlesok - Hrabušice

Našu prvú zimnú akciu narýchlo (no maximálne spoľahlivo) zorganizoval Peťo (Pevas), za čo mu s JAZim vďačíme (JAZi: Áno aj ja sa pripájam so slovami vďaky. Zahrajte tomu chlapcovi pesničku na želanie). Pri rezervovaní ubytovania vsadil na overenú "značku" - privát pána Polovku.

Príchod do Hrabušíc sme si naplánovali až na poludnie. Keďže v Spišskej Novej Vsi je náväznosť autobusov na vlakové spoje dosť slabá, tak ako najvhodnejšie riešenie sa nám javilo "naštelovať sa" na autobus, ktorý zo Spišskej Novej Vsi do Hrabušíc odchádza o 11.15. Okolo 11.45 sme už v Priváte Polovka a približne o 12.15 vyrážame do Suchej Belej.

Cestou na Podlesok zvečňujeme slnkom zaliate Vysoké Tatry. Vo fotografovaní zasnežených Vysokých Tatier sme pomerne aktívni, keďže na Podlesku mám až 11 podobných záberov na tatranské končiare. Za reštauráciou Rumanka sa napájame na zelenú značku a vstupujeme do snehom zasypanej a ľadom spútanej rokliny Suchá Belá. Potôčik tečúci Suchou Belou je takmer úplne zamrznutý, tmavých fľakov s tečúcou vodou je minimum. Preto môžeme bez obáv kráčať po ľade, ktorý je navyše prikrytý niekoľko centimetrovou vrstvou snehu. Obdivujeme rôzne ľadové náteky a cencúle, ktoré sa nachádzajú takmer pod každou skalou. Sprvoti všetky tieto ľadové úkazy poctivo fotíme, ale keďže "za každým rohom" nachádzame stále nové a nové ľadové kvaple, tak veľmi rýchlo redukujeme túto našu aktivitu (platí to hlavne o JAZim a mne). Fotografujeme už iba tie najkrajšie ľadopády a kvaple, tie menej pekné okomentujeme slovami - "Budze i ľepše" a pokračujeme ďalej bez toho, aby sme vytiahli fotoaparát. Misové vodopády si už naopak sfotografovanie zaslúžia, škoda len, že ich hlavný prúd (samozrejme v pevnom skupenstve) je "rozdrbaný" po ľadolezcoch. V úseku medzi Misovými vodopádmi a Okienkovým vodopádom na jednom z bočných ľadových nátekov dokonca vidíme rusky hovoriacich ľadolezcov priamo v akcii. Pri Okienkovom vodopáde zasa stretávame odvážlivcov, ktorý Suchú Belú zdolávajú kaňoningovým spôsobom, teda zhora nadol. Korytový vodopád podľa očakávania príliš veľa ľadovej masy neobsahuje, zato v jeho blízkosti nachádzame viaceré krásne kvaple a náteky. Tesne za Korytovým vodopádom naľavo od chodníka objavujem Bočný vodopád. Slovo "objavujem" je namieste, pretože pri predošlých návštevách Suchej Belej som si ho akosi nevšimol. Zrejme preto, že v lete mal nízky prietok vody a zahaľovali ho koruny stromov. Teraz, keď sú stromy bez lístia, sa vyníma v plnej (ľadovej) paráde. Úsek Kaskády a záverečný výstup na okraj planiny Glac absolvujeme pomerne rýchlo. Keďže približne o hodinu sa bude stmievať, tak na Podlesok schádzame po najkratšej a súčasne dobre overenej lesnej ceste. Okolo 16.00 si už objednávame v Rumanke...(JAZi: Obsluha v Rumanke bola rýchla a korektná, ktovie či to nebolo spôsobené tým, že v tomto ročnom období tam predsa len neprúdia davy hladných turistov. Celkovo však nemám k tomuto zariadeniu žiadne väčšie výhrady. Vonku zima, dnu však plápolajúci oheň v kozube...čo lepšie si priať premrznutý po túre.)

Večer u Polovku hráme "človeče pre dospelých", ktorého hracie políčka obsahujú okrem iného aj úlohy typu: "Daj si panáka!" Z toho logicky vyplýva, že k hre potrebujeme nejaké "herné médium". Na začiatku sa "herným médiom" stala Peťova fľaša, ktorej obsahom je fantastický nápoj, na ktorého výrobu má "copyright" jeho mama. A keďže túto dobrotu neviem ani riadne pomenovať, tak jej dávam pracovný názov: "Pevasov sen" (po vzore z Ťatliakovej chaty, kde mali "čučoriedkový sen"). Keď sa nám Pevasov sen minul, tak "herným médiom" sa stalo portské...

2.deň:

Trasa túry:

Hrabušice - Hrdlo Hornádu - Kláštorská roklina-ústie - Kláštorisko - Obrovský vodopád - Kyseľ-rázcestie - Suchá Belá-vrchol - Pod Vtáčím hrbom - Podlesok - Hrabušice

Veľa sme počuli o tom, aký je Prielom Hornádu v zime super. Keď človek môže kráčať po zamrznutej hladine Hornádu, tak vidí celý kaňon z úplne inej perspektívy, než aká sa mu v lete ponúka z turistického chodníka. Keďže je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, tak dnes si pôjdeme zimný Prielom Hornádu (resp. jeho časť) pozrieť. Návrat do Hrabušíc plánujeme cez Kláštorskú roklinu a Malý Kyseľ.

Vonku vyzerá byť dosť mrazivo, preto pred odchodom bez váhania "uderíme" po kalíšteku demänovky. Pán Polovka nás pri dverách informuje, že nadránom bolo v Hrabušiciach -19°C. Teraz (okolo 8.45) bude stále ešte aspoň -15°C. Svedčí o tom aj poriadne premrazený sneh, ktorý sa nám cestou do Hrdla Hornádu rozprašuje pod nohami ako púder. Skutočné ľadové dobrodružstvo sa pre nás začína od momentu, keď v Hrdle Hornádu vstupujeme na zamrznutú rieku. Prvé opatrné kroky nás ubezpečujú v tom, že ľad je dostatočne pevný. Avšak už za prvou zákrutou nás čaká menšie sklamanie. Na ľavej strane koryta sa pred nami zjavuje 2 - 3 m široký a niekoľko desiatok metrov dlhý pás tečúcej vody. Prejsť na druhú stranu, prípadne to "napáliť" stredom toku, vyzerá byť dosť riskantné, pretože už na prvý pohľad je vidieť, že snehom pokrytý ľad na tomto mieste obsahuje až priveľa nezamrznutých dier a nespoľahlivo vyzerajúcich plôšok. Navyše sneh môže maskovať ďalšie pasce (JAZi: Preto po rýchlej dohode s Pevasom posielame dopredu Jožiho. Logika nepustí - ak sa to nepreborí pod najťažším členom skupiny, malo by to vydržať aj pod nami.). Neostáva nám teda nič iné než obísť tento úsek po paralelne vedúcom turistickom chodníku . Po návrate na ľad sa nevieme nabažiť pohľadov na všakovaké ľadové útvary. Sú tu miniatúrne cencúle, ale aj 4 - 5 m vysoké kvaple a mohutné ľadové náteky. Očarení toľkou ľadovou nádherou ani nevieme, kde skôr pozerať a čo skôr fotiť. Neďaleko od ústia Kláštorskej rokliny musíme opäť absolvovať kratučkú "bezpečnostnú" obchádzku po turistickom chodníku. No a v mieste ústia Kláštorskej rokliny Prielom Hornádu podľa plánu opúšťame. Prechádzame na zelenú značku a tešíme sa na zamrznuté vodopády Kláštorskej rokliny. Snáď najviac ľadovej masy obsahuje hneď prvý v poradí - Strakov vodopád. Dúhový vodopád vyzerá teraz v zime rovnako príťažlivo ako v lete. Škoda len, že je trošku poznačený ľadolezcami. Nad Dúhovým vodopádom nás bezprostredne pri chodníku prekvapuje mohutná ľadová opona. Je niekoľko metrov dlhá a vyše 2 m vysoká - jednoducho prostredie ako vystrihnuté z nejakej rozprávky o ľadovom kráľovstve. V hornej časti Kláštorskej rokliny po pravej strane chodníka ešte míňame Machový vodopád a v jej úplnom závere aj maličký Kartuziánsky vodopád. Na Kláštorisku nie je takmer žiadny ruch. Chata je zatvorená, takže žiaden čajík s rumom tentoraz nebude. Len dymiaci komín na jednej z chatiek dokazuje, že aj v tomto období sa tu zdržiavajú ľudia. Rekonštrukčné práce na ruinách bývalého kartuziánskeho kláštora za posledných 5 rokov (vtedy som tu bol naposledy) celkom slušne pokročili. Okrem hlavných múrov sú do pôvodného stavu obnovené aj dva menšie objekty, ktoré lepšie dokresľujú predstavu o tom, ako mohol vyzerať kláštor v časoch, keď bol plne funkčný. Z Kláštoriska naše kroky smerujú k Obrovskému vodopádu. Najprv postupujeme po modrej , pri najbližšom smerovníku odbočujeme vľavo na žltú . Obrovský vodopád je jediným, o ktorom môžem jednoznačne povedať, že v lete sa mi páčil viac ako teraz. Eventuálnu krásu jeho ľadopádu totiž nie je možné posúdiť z mostíka nad ním. Navyše ten mostík by si zaslúžil čo najrýchlejšiu opravu, pretože tých zopár chýbajúcich dosiek nepridáva turistom na psychickej pohode... Od Obrovského vodopádu pokračujeme ďalej jednosmerným chodníkom, ktorý vedie hornou časťou rokliny Kyseľ, k turistickému smerovníku Kyseľ-rázcestie. Tam prechádzame na modrú značku , ktorá nás prevedie roklinou Malý Kyseľ. Malý vodopád a Machový vodopád v Malom Kyseli sú poslednými objektmi našich fotoexperimentov na tejto akcii. Hlavne "ľadová záclona" Machového vodopádu je čosi tak úžasné, že by určite nemala chýbať vo fotoalbume zo zimného Slovenského raja. V hornej pasáži Malého Kyseľa nás už čaká iba výstup neprešľapaným sypkým snehom k smerovníku Suchá Belá-vrchol. Na Podlesok zostupujeme po Glackej ceste, teda po turistický smerovník Pod Vtáčím hrbom po žltej , ďalej po červenej značke . Okolo 15.00 už sedíme v Rumanke.

Súčasťou večernej regenerácie je mariáš a už neodmysliteľným "regeneračným medikamentom" je demänovka.

3.deň:

Naša kratučká zimná akcia je na konci. Peťo kvôli nie príliš optimálnym spojom do Sniny "ufujazdil" ešte takmer za tmy. My s JAZim si pobyt u pána Polovku o pár hodín predlžujeme a odchádzame niečo pred desiatou (JAZi: Zasa jedna vydarená akcia na konte našej skupiny. Tentokrát sme mali aj trocha štastie, lebo pár dní pred výletom nebolo na mnohých územiach Slovenska po snehovej pokrývke ani chyrovať. Nakoniec sa však všetko na dobré obrátilo o čom sa môžete na vlastné oči presvedčiť vo fotogalérii z tohto výletu.).